V Lodžskom zenovom centre často počujem od svojich spolupraktizujúcich o ich meditačnej frustrácií. Moja myseľ nikdy nie je pokojná, a pritom sa tak veľmi snažím. Čo robím zle? Cítim, že táto mantra mi už nefunguje. Mal by som skúsiť inú? Ako môžem svoju meditáciu zlepšiť? Možno v skutočnosti vôbec nemeditujem. Možno na vankúši len márnim svoj čas. Naši učitelia na takéto otázky je väčšinou hovoria: Nekontroluj. Len to urob. Takže ako môžeme praktizovať dhjána páramitu? Ako môžeme zdokonaliť svoju meditáciu a nekontrolovanť?

Podľa mňa je to v úplnom odložení konceptu dokonalosti a v tom, že každý deň treba začať úplne od začiatku. Ak začnem každý deň úplne od začiatku, potom nemám šancu zdokonaľovať svoju meditáciu. Som v rovnakej situácii ako nováčik, ktorý práve obdržal úvod do zenu, len ma menej bolia nohy. Neviem ako meditovať, nemám žiadne meditačné schopnosti. Je len jedna vec, ktorú mám, a to je rozhodnutie. Rozhodnutie meditovať, rozhodnutie všetko odložiť, rozhodnutie vrátiť sa do tohto okamihu s otázkou bezo slov. Iba vďaka tomuto rozhodnutiu môžem meditovať. Nikdy nevnímam okamih, kedy sa moja myseľ niečoho chytila a začala sa hýbať. Dokážem postrehnúť len okamih, kedy končí. Je to ako nájsť seba samého na križovatke. Mám ďalej nasledovať túto myšlienku? Mal naďalej živiť tento pocit? Dobre, mohol by som a niekedy by to bolo veľmi pekné, niekedy veľmi dôležité, ale existuje rozhodnutie. Tak to pustím, tak pustím čokoľvek, čoho sa moja myseľ drží v danom okamihu a na krátku chvíľu som buddha – novorodenec. Neviem.

Výňatok zo spisu “Meditácia” od Igora Pininskeho, JDPSN

Konferencia Celý svet je jeden kvet 2017