Existuje taoistický príbeh o starom farmárovi, ktorý celý život pracoval na svojom políčku. Jedného dňa jeho kôň utiekol. Keď sa to jeho susedia dozvedeli, prišli ho navštíviť. “Aké neštastie.” vraveli mu susedia. “Možno.” odpovedal farmár.

Ďalšie ráno sa kôň vrátil a spolu s ním aj tri divoké kone. “Aké úžasné” vykrikovali susedia. “Možno.” odpovedal starý muž.

Nasledujúci deň skúsil jeho syn osedlať jedného z divokých koní, avšak kôň ho zhodil a farmárov syn si zlomil nohu. Susedia opäť prišli ponúknuť svoju sústrasť nad jeho neštastím. “Možno.” odpovedal farmár.

O deň neskôr prišli vojenskí dôstojníci do dediny naverbovať mladých mužov do armády.Keď videli zlomenú nohu farmárovho syna, nechali ho tak. Susedia gratulovali farmárovi, ako dobre všetko dopadlo. “Možno” povedal farmár.

Toto je naša prax. Nie je to žiaden veľkolepý, rozšírený záväzok k vesmíru.
Nie je to nádej v lepšiu budúcnosť. Nie je to želanie, aby veci boli opäť
ako v minulosti. Deje sa len v tomto okamihu, reagujúc spontánne: ako môže
každý z nás poslúžiť ostatným?

Zenový majster Bon Haeng

Akákoľvek formálna prax je jednoduchou situáciou, v ktorej je ľahké preťať myslenie. Akonáhle robíme formálnu prax, začne ovplyvňovať náš každodenný život. Každý okamih nášho života môžeme chápať ako kongan.

Keď sme schopní preniknúť do jednoduchých situácií konganov bez zmätku, spôsobeného našou logickou mysľou, naša intuícia začína rásť. Nakoniec vyrastie tak, že keď je konfrontovaná s komplexnou situáciou nášho života, automaticky sa objaví správna odpoveď.

Zenový majster Wu Bong

Chcel by som vám porozprávať jednu krásnu príhodu. Stala sa na jednej paralympiáde počas súťaže v behu. Na štarte stáli ľudia s rôznym mentálnym postihnutím. Keď zaznel výstrel, všetci začali bežať. Zrazu jeden chlapec spadol a rozplakal sa. Všetci bežci zastali, vrátili sa, pomohli mu vstať a potom spolu dobehli do cieľa.

Hlúpa myseľ, povedalo by sa. Ale veľmi sa podobá sľubu bódhisattvu. Kým všetky bytosti nedosiahnu osvietenie, dovtedy budeme praktizovať. Možno bude nutné stále sa vracať pre tých čo spadnú a prestanú praktizovať, budeme ich musieť dvíhať, pomáhať im až kým všetky cítiace bytosti dosiahnu osvietenie.

No netreba sa držať ani toho. Je potrebné udržiavať hlúpu a hladnú myseľ. A táto naša hlúpa a hladná myseľ nám ukáže jasný smer, bez obmedzení.

Oleg Šuk JDPSN

Keď utíšime myseľ a starostlivo sledujeme svoje skúsenosti, vidíme, že tento svet je pod vplyvom neustálej zmeny a neistoty. Čokoľvek v našom živote vzniká, bez ohľadu, ako silno sa snažíme to stabilizovať, raz odíde. Čokoľvek, čo sa zjavuje, je dočasné, a tak nemôže byť trvalé. Čokoľvek, čo sa zjavuje, nie je spoľahlivé a neexistuje žiaden úkryt, žiadna kotva, žiadne bezpečné útočisko.
Nakoniec musíme zanechať svoje ja-mne-moje. Nech robíme čokoľvek, musí prísť otázka: je to pre mňa či pre všetky bytosti? Buddha raz povedal: „Tento svet je oceánom utrpenia.“ Prácou každého jedného z nás je teda udržiavať pozornosť, ceniť si každý jeden okamih tohto života, dosahovať myseľ, ktorá je čistá ako priestor a pomáhať v záchrane všetkých bytostí od utrpenia.

Zenový majster Ji Haeng